nart

Eslafast, bol to mladý chlapec, sirota a žobrák, ktorý sa pretĺkal divokými lesmi Skyrimu, ďaleko od jeho domova Erolgardu. Neustále bežal, niekoľko rokov, sem tam sa zastavil, až sa z neho stal mladý muž.

Eslaf zistil, že ak chce získať jedlo a ak oň bude žobrať, bude to jeden z najťažších spôsobov ako ho získať. Oveľa jednoduchšie bolo nájsť ho v divočine, alebo ho ukradnúť z nestráženého stránku kupca. Ešte jedna vec bola horšia ako žobrať o jedlo, bolo to žobrať o príležitosť, aby si mohol zarobiť peniaze a jedlo si kúpiť. To bolo zbytočne komplikované.

Takže pokiaľ ide o Eslafa, najlepší bol v čistení, žobraní a kradnutí.

Svoju prvú krádež vykonal krátko po tom, ako opustil Erolgard, keď bol v južných lesoch pri Tamburkari v drsnej krajine neďaleko hory Jensen, východne od dediny Hoarbeld. Eslaf hladoval, dlho nejedol nič iné, ale za posledné štyri dni zjedol niekoľko surových chudých veveričiek, ale zrazu zacítil vôňu pečeného mäsa a zazrel dym. Skupina potulných spevákov si pripravovala tábor. Pozoroval ich z kríkov, ako sa zabávali, žartovali, spievali a flirtovali.

Mohol ich požiadať o trochu jedla, ale veľa ráz predtým ho už iní odmietli. Namiesto toho sa rozbehol, vzal kus mäsa sponad ohňa, ktoré ho popálilo a rýchlo sa vyškrabal na najbližší strom a tam ho hltal, zatiaľ čo speváci stáli pod stromom a smiali sa na ňom.

'Čo urobíš ďalej, zlodejko?' zachichotala sa červenovlasá žena, ktorá mala niekoľko tetovaní. 'Ako si myslíš, že utečieš bez toho, aby sme ťa chytili a potrestali?'

Keď zahnal hlad, Eslaf zistil, že má pravdu. Jediný spôsob, ako sa dostať zo stromu bez toho, aby spadol medzi nich bolo, že sa pevne chytí konára, ktorý trčal ponad potok. Tam bol útes vysoký takmer päťdesiat stôp. To vyzeralo ako najlepší spôsob a tak sa Eslaf začal šplhať na tú stranu.

'Vieš ako spadnúť, chlapče?' zavolal naňho mladý Khajiit, ktorý bol od neho starší len o niekoľko rokov, chudý ale vyzeral ako svalovec, čo má každý pohyb dobre zladený. 'Ak nevieš tak proste zlez dole a dostaneš, čo ti patrí. Je sprostosť zlomiť si väz, pretože by sme ti dali len pár faciek a poslali ťa svojou cestou.'

'Samozrejme, že viem ako padať,' zavolal mu Eslaf späť, ale nevedel to. Proste si myslel, že trik ako padať je založený na tom, aby nemal pod sebou nič a nechať prírodu nech robí čo vie. Ale vo výške päťdesiat stôp, keď sa pozeráte dole, by ste nemali dávať niekomu rady.

'Prepáčte, že som pochyboval o vašich schopnostiach, Majster zlodej,' dokončil Khajiiti s úškľabkom. 'Samozrejme, že najprv budeš padať nohami dole s napriahnutým telom, ale potom si dávaj pozor, až sa nerozbiješ o zem ako vajce. Zdá sa, že nám utečieš.'

Eslaf múdro poslúchol khajiitiove pokyny a zoskočil do rieky, padal neveľmi pôvabne, ale nezranil sa. V nasledujúcich rokoch sa mu podarilo urobiť niekoľko takýchto zoskokov, ešte z väčšej výšky. Zvyčajne hneď po akcii. Niekedy nemal pod sebou vodu a tak si zlepšil techniku.

Keď dorazil do západného mesta Jallenheim, v ráno svojich dvadsiatych prvých narodenín, netrvalo mu dlho, aby zistil, kto je najbohatšou osobou v meste, ktorá priam túžila po tom, aby ju okradol. Nedobytný palác v neďalekom parku v centre mesta vlatnil záhadný mladý muž menom Suoibud. Eslaf nestrácal čas a šiel pohľadať palác a sledovať ho. Opevnené miesto mu pripomínalo človeka svojimi podivnosťai a zvykmi pod tvrdou škrupinou.

Nebolo to staré miesto, očividne všetky peniaze, ktoré Suoibud mal, do neho len nedávno vrazil. Pravidelne ho strážili hliadky, ktoré naznačovali, že boháč sa bojí lúpeže, čo bolo dobrým znamením. Najosobitnejším prvkom paláca bola jeho veža, ktorá sa týčila sto stôp nad ostatné kamenné múry a bezpochyby poskytovala jeho obyvateľovi skvelý výhľad. Eslaf tipoval, že ak je Suoibud taký paranoidný, ako si myslí, tak mu veža poskytuje pohľad aj na sklad svojich cenností, pretože taký bohatý muž musí bdieť nad svojím šťastím. To znamenalo, že to nebude tesne pod vežou, ale niekde na nádvorí, pred múrmi.

Svetlá vo veži svietili celú dlhú noc, takže sa Eslaf drzo rozhodol, že čas na akciu bude cez deň, kedy musí Suoibud spať. To je čas, kedy by aj stráže najmenej čakali, že ich navštívi zlodej.

A tak, keď nad palácom svietilo poobedné slnko, Eslaf rýchlo preliezol múr neďaleko hlavnej brány a tam počkal, ukrytý za cimburie. Vnútorné nádvorie bolo prázdne a pusté, takže tam bolo málo miest, kde by sa mohol skryť, ale zbadal dve studne. Jeden zo strážcov jednu z nich z času na čas použil, aby uhasil svoj smäd, ale potom si Eslaf všimol, že okolo druhej studne stráže prechádzajú len tak a nepoužívajú ju.

Počkal, kým na pár sekúnd zaujal stráže prichádzajúci kupec s nákladom tovaru na káre pre palác. Kým hľadali niečo na káre, Eslaf elegantne skočil, najprv z múru a potom do studne.

Nebolo to také hladké pristátie, ako si Eslaf predstavoval, pretože studňa nebola plná vody, ale zlata. Okrem toho vedel, ako sa treba skrútiť pri páde a tak si vôbec neublížil. V mokrom podzemnom sklade si napchal vrecká plné zlatom a chystal sa prejsť cestou, ktorou myslel, že sa dostane do paláca, keď si všimol drahokam veľký ako jablko, oveľa cennejší ako všetko zlato, čo ostávalo. Potom Eslaf vošiel do miestnosti dole, pod jeho nohami.

Dvere z nej viedli naozaj do veže. Eslaf pokračoval po točitom chodisku, kráčajúc tichúčko, ale rýchlo. Na vrchu veže našiel súkromné izby pána, ktoré boli vyzdobené neoceniteľnými ornamentami, maľbami, ozdobnými mečmi a štítmi na stenách. Eslaf si myslel, že muž, ktorý chrápal prikrytý novinami je Suoibud, ale nešiel si to bližšie preveriť. Vyliezol z okna a vyzrel von.

Popravde povedané, bol to ťažký pád. Musel zoskočiť z veže, preskočiť múry a zachytiť sa o stromy na druhej strane. Konáre stromov budú bolieť, ale spomalia jeho pád a pod nimi bola kopa sena, ktorú tam nechal, presne pre tento prípad, aby sa nezranil.

Eslaf sa práve chystal skočiť, keď obyvateľ miestnosti vstal a začal ziapať, 'Môj drahokam!'

Eslaf sa na chvíľu naňho zahľadel, priamo do očí. Vyzerali známe. Nebolo to prekvapujúce, pretože boli bratia.